Ako namaľovať púpavy

DSC_0479DSC_0485DSC_0471DSC_0484

Návod na maľovanie týchto púpav som našla na youtube a nižšie pripájam aj video, z ktorého som čerpala. Ide o veľmi jednoduchú a efektnú techniku, ktorú zvládnu aj menšie deti. Takže do toho. Ideálna aktivita na upršané dni!

Tip na výlet – Arborétum Mlyňany

DSC_0359DSC_0360DSC_0354DSC_0352DSC_0316DSC_0428

Pred pár týždňami sa nám ozvala kamarátka, či by sme nedali stretnutie s deťmi v arboréte. Ide vlastne o botanickú záhradu venovanú najmä stromom a kríkom. Na Slovensku nájdete arborétum v Tesárskych Mlyňanoch blízko Zlatých Moraviec. Z Bratislavy je to asi hodinka cesty po diaľnici, my sme išli z Prievidze tiež asi hodinku po cestách neviem akej triedy, ale pohľad to bol naozaj veľmi pekný.

Hneď z úvodu treba upozorniť, že návšteva arboréta s deťmi nie je ten druh zážitku, ktorý by som nazvala „overstimulated“. To znamená, že nečakajte množstvo nadupaných atrakcií či stánky s občerstvením alebo suvenírmi na každom kroku. Osobne to hodnotím ako veľké plus.

Deti majú k dispozícii ihrisko, povedala by som, normálneho charakteru. Teda šmýkala, hojdačky a ešte zopár vecí. Vďaka tomu, tak môžu objavovať rôzne zákutia záhrady, čo bolo pre naše deti úplným magnetom. Nemali sme dopredu určené, čo by sme chceli vidieť, a tak sme sa nechali viesť deťmi, ktoré zaujímali rôzne „tajné“ chodníčky, zákutia a jazierka. Misia VYBEHAŤ DETI tak bola úspešná. Mrzelo ma, že bol trošku chladnejší deň a nespravili sme si tam aj piknik. Určite to v budúcnosti napravíme. Čo sa teda dá v arboréte vidieť? Všeličo. Nájdete tu hneď niekoľko náučných chodníkov (viac o nich tu). My sme sa motali najmä po východoázijskom a kórejskom. Ak chcete vedieť, čo práve v arboréte kvitne, kliknite si na ich stránku. My sme navštívili záhradu počas jedného májového sviatku, určite by nás potešili nejaké workshopy pre deti a dospelých, ale aj bez nich to bol veľmi príjemný výlet. Najbližšie pripravuje arborétum aj deň detí či výstavu ruží. Viac o akciách sa dozviete na ich stránke.

5 tipov ako deťom predstaviť umenie

DSC_0009DSC_0021DSC_0011DSC_0027DSC_0024

Pamätám si, že ako malé decko som si rada listovala maminou knihou Dejiny umenia 4. Nikdy som sa jej nespýtala, ako sa k nej dostala a prečo u nás nemáme predošlé tri diely. Podstatné však na tom je, že deti sú umením fascinované, rady sa pozerajú na zaujímavé obrazy i sochy, počúvajú hudbu a páči sa im tanec, preto by sme ich v tom mali podnecovať. Okrem návštev múzeí, galérií či koncertov im môžeme umenie sprostredkovať aj doma. Ako na to? Tento raz sa zameriame na obrazové umenie.

Karty s najznámejšími obrazmi. Vydavateľstvo Usborne ponúka sadu tridsiatich kariet, na ktorých sú vyobrazené najznámejšie maľby sveta. Na zadnej strane karty sa dozviete meno umelca, názov maľby a ďalšie základné fakty ako i zaujímavosti. My zatiaľ s kartami pracujeme tak, že si ich deti prezerajú. Pokiaľ ich nejaká maľba zaujme, tak si o nej viac prečítame. Nememorujeme. Ide mi najmä o to, aby deti vnímali estetickú stránku obrazu. Bohužiaľ, neviem o tom, že by existovala nejaká slovenská alebo česká verzia.

Zošit s aktivitami. Ak nemáte dostatok času alebo nápadov, skúste siahnuť po tomto zošite s aktivitami zameranými na umenie. Výborné dopĺňa karty, snáď i preto, lebo ide opäť o produkt z vydavateľstva Usborne. Na strane je umiestnený obraz so základnými faktami a k nemu sú priradené rôzne aktivity. Dieťa tak má napríklad niečo na obraze hľadať, prípadne môže nakresliť svoju verziu obrazu atď. Vtipný a zaujímavý spôsob, ako deťom priblížiť umenie. Zošit je vhodný aj pre staršie deti. Opäť však ide iba o produkt v anglickom jazyku.

Knihy o umení. Hrabala sa som sa v mojich knihách a objavila som publikáciu Slávne obrazy od Roberta Cumminga. Deti ocenia veľkosť obrazov, text, ktorý analyzuje a vykladá jednotlivé obrazy poteší skôr dospelých alebo väčšie deti. Každopádne, každý si z nej niečo odnesie. Naše deti si v nej rady listujú. Pokiaľ by ste mali záujem o túto konkrétnu knihu, budete sa musieť zrejme pozrieť niekde po antikvariátoch alebo knižniciach. Prípadne môžete siahnuť po iných knihách o umení. Vydavateľstvo Albatros pre deti pripravilo knihu Príbehy obrazov a sôch. Je to milé čítanie pre mladšie i staršie deti. Knihu sme kúpili Hanke na narodeniny a tak s jej darovaním ešte chvíľu čakáme.

Maľujeme ako umelci. Pokiaľ to chcete rozbaliť vo veľkom, neexistuje lepší zdroj inšpirácie ako youtube. Výborné videá ako namaľovať niečo, čo je inšpirované iným umelcom, robí Cassie Stephens. Ak sa zastavíte na jej kanáli, určite si preklikajte aj iné videá. Ako napríklad učí deti bezpečne strihať nožnicami. Pokiaľ máte tvorivého ducha a radi maľujete s deťmi, jej videá si zamilujete!

Workshopy. Skúste sa popozerať vo vašom meste, či máte možnosť navštíviť nejaký workshop pre deti, ktorý je zameraný na umenie. Zvyčajne sa takýchto projektov chopia múzeá a galérie. Slovenská národná galéria napríklad zvykne robiť program pre najmenších. Tvorivé dielne nájdete aj v bratislavskej Bibiane. Treba hľadať, googliť a pýtať sa.

Tieto knihy stoja za to a nezruinujú váš rozpočet

dsc_0074dsc_0057dsc_0055dsc_0058dsc_0061

Nedávno som narazila na dve knihy, ktoré sú podľa mňa úžasné a stoja prekvapivo málo. Prvá z nich je leporelo Rýmovačky od vydavateľstva Buvik. Knihu som objavila náhodou v jednej kaviarni a zapáčila sa mne i dievčatám. Pokiaľ chcete pracovať na detskej slovnej zásobe a zároveň drobcom predstaviť zábavný spôsob narábania so slovenčinou, určite do toho choďte. Moje deti (4 a 2 roky) ju milujú. Stačí si čítať a ukazovať na obrázky. Staršia Hanka potom zvládne vymýšľať vlastné rýmovačky.

Druhú knihu – Máme v škôlke prasiatko – som vylovila v predajni Knihy pre každého. Na svojej stránke majú cenu okolo 6 eur, ale v kamennej predajni som ju kúpila za 3 eurá. Kniha má všetko, čo moje malé deti milujú. Príbeh so zvieratkom, pekné ilustrácie, vtipné momenty a krátky a zrozumiteľný text. Ako vyplýva z názvu knihy, do škôlky sa prepašuje prasiatko. Deti sa snažia, aby na to učiteľky neprišli, ale samozrejme, že sa to nedá večne. Nakoniec sa však všetko dobre skončí (nie, prasiatko neostane v škôlke).

Veľmi jednoduché kŕmidlá pre vtáky

dsc_0111dsc_0099dsc_0085dsc_0133dsc_0203

Jednoduchšie to snáď už ani nemôže byť. Ak hľadáte návod na to, ako s deckami prežiť zimné dni a pritom aj niečo vyrobiť, skúste to s týmito kŕmidlami pre vtáky. Návod (ak sa to tak dá nazvať) na ich výrobu som našla v časopise Krásný rok, ktorý zase čerpá zo stránok svobodnahra.cz a ucimesevenku.cz. Pokiaľ radi trávite dni vonku, určite si na tieto stránky kliknite.

A teraz k samotným kŕmidlám. Potrebovať budete rolku od toaleťáku, povrázok, tuk (my sme použili bravčovú masť) a vtáčí zob. Výroba je ľahká, zvládnu ju aj menšie deti. Rolku natriete tukom, pomáčate vo vtáčom zobe, pripevníte povrázok a hotovo. Stačí rozvešať na najbližšie stromy a sledovať, ako sa vtáčiky kŕmia.

Pokiaľ máte chuť vyrobiť si trošku zložitejšie kŕmidlo, kliknite na môj starší blog.

9 tipov ako bojujem s ekzémom

Tajne dúfam, že tento blog nikdy nebude čítať moja doktorka, lebo by ju asi porazilo z toho, čo všetko so sebou stváram. Ale veď to možno poznáte. Zo zúfalstva dokáže robiť človek všeličo. Niekedy to dokonca aj funguje. 

Ešte pred pár mesiacmi som mala ekzém asi na 70 až 80 percentách môjho tela (foto vyššie ešte nie je úplne dno, ktoré som s ekzémom zažila, bolo to aj horšie). Jediné miesto, kde som ekzém nemala, bola hlava. Keď sa človek borí s niečím takýmto, pochopí hneď niekoľko vecí naraz. Po prvé – ako veľmi dokáže choroba ovplyvniť psychiku človeka. A tým nemám namysli, že človek sa cíti na nič a tak furt iba stoná. Nie. Počas najhoršieho obdobia som bola doslova neznesiteľná. Bola som nervózna a podvedome som sa stále škrabala. Bleh….A druhá vec, ktorú som si uvedomila, bolo, že ak takýmto niečím trpia deti, tak je to v kýbli. Lebo ja som sa nedokázala ovládať a škrabala som sa jedna radosť. Ako niečo také môžu zvládnuť deti, fakt neviem.

Kožnú ambulanciu som navštívila v období, keď som mala ekzém iba na rukách, najmä dlaniach. Doktorka mi spravila testy a vyšlo mi, že som alergická na kathon. Ide o nejaký konzervant, ktorý sa nachádza doslova všade. Áno, aj v toaleťáku. U mňa bol problematický najmä saponát. Po tom, čo sme začali používať umývačku riadu, sa môj stav upravil. Pár mesiacov bol život „báječný, béžový, rúžový“ a potom sa to spustilo. Ekzém som začala mať doslova všade. Nohy, ruky, brucho, pazuchy, hruď, chrbát…Každý deň to bolo horšie a horšie. A tak človek začína googliť, najmä po zahraničných stránkach a robiť zo seba pokusného králika. V skratke uvádzam, čo mi pomáha v boji s ekzémom. Stále som sa ho nezbavila a podľa mojej lekárky, je to už choroba „navždy“, len sa budú striedať horšie a lepšie obdobia. Nejak sa s touto víziou do budúcnosti neviem zmieriť a tak ďalej hľadám a skúšam. Takže, čo sa mi osvedčilo (tzn. že sa to nemusí osvedčiť iným):

  1. Studená sprcha. Začínala som kombináciou teplý soľný kúpeľ zakončený studenou vodou. Kohútik treba otočiť pekne do modrej. Žiadne letné vodičky. Nebola som veľký fanúšik tohto spôsobu, ale keďže na svrbenie mi nič iné nezaberalo, tak som tomu prišla na chuť. Ľadová voda mi dokázala svrbenie utlmiť na niekoľko hodín. Preto som do svojho programu zaradila studenú sprchu aj ráno. Najprv svoje telo na sucho premasírujem kefou a potom na seba šľahnem studenú vodu. Sú aj krajšie veci na zemi, ale ako som už písala vyššie, fakt to zaberá.
  2. Soľná kúpeľ. Najprv som si zadovážila soľ z mŕtveho mora, ale neskôr som objavila magnéziovú soľ. Fakt super vec. Dokonca je vraj dobrá na nervy a má upokojujúce účinky. Dávam ju do kúpeľa aj deťom. Neviem posúdiť, či sú potom menej bláznivé. V najhoršom období som sa v magnéziovej soli kúpala takmer každý deň. Teraz to striedam so sprchou.
  3. Sóda bikarbóna. Výborná vecička. Neverila som, ako fantasticky to dokáže zabrať. Pokiaľ si ju nanesiete na pokožku rozdráždenú škrabaním, asi to bude štípať. Vždy som nechala sódu chvíľku pôsobiť, zmyla, natrela kokosovým olejom a prišla veľká úľava. Ak chcete vyskúšať, skúste najprv na malej ploche.
  4. Meditácie. Choroba ako je ekzém, chce zmenu štýlu. Vždy som sa považovala za pozitívneho človeka. Ale reálne som si musela priznať, že kým navonok som optimista, v duchu sa stále na niekoho alebo niečo nadávam. Treba povedať stop. Zmeniť prístup. Hneď ako sa vynorí negatívna myšlienka – nechať ju tak a nerozvíjať ju. Večer na upokojenie ešte meditujem. Pekne to harmonizuje.
  5. Kozmetika. Som rada, že aj počas najhoršieho obdobia som odolala impulzívnymi nákupom kozmetiky určenej na ekzém. Bohužiaľ, vzorky sú u nás ešte stále tak trochu sci-fi a kozmetika z lekárne nie je vždy práve najlacnejšia. Spomínam si, ako som sa v istej lekárni pýtala na nejaké mydlo vhodné na ekzém. Odporúčali mi najdrahšiu emulziu. V druhej lekárni mi dali mydlo za asi štyri eurá. Myslím, že poslúžilo dobre. Teraz značky striedam. Zväčša ide o nechtíkové mydlá. Osobne od mydla nečakám zázrak, ide mi hlavne o to, aby bolo šetrné k citlivej pokožke. Natieram sa najmä kokosovým olejom a potom kombinujem. Od kožnej lekárky som dostala na predpis kyselinu mliečnu vo forme krému. Výborná vecička! Na odporúčanie kamarátky som si zadovážila aj Avéne Xeracalm. Zaberá veľmi dobre, ale finančne je to náročnejšie. Preto to striedam. A keď je úplne najhoršie, siahnem aj po kortikoidnom kréme, ktorý mám na predpis. Nikdy ho neužívam tak, ako mi povedala lekárka, ale menej často. Stačí to.
  6. Jedlo. V najhoršom období som dostala ako darček k narodeninám tento test, z ktorého vyplynula moja intolerancia na kvasnice a kvasené veci. Ale objavili sa tam okrajovo aj iné potraviny, ktoré som vylúčila zo svojej stravy. Takmer úplne som sa vzdala lepku a rafinovaného cukru. Stopku dostal aj alkohol. Vedľajší účinok – takmer žiadna celulitída (už do dvoch týždňov), mínus 3 kilá a zmizla mi druhá brada. Istý čas som skúšala aj vegánsky štýl stravovania, ale žiadne super výsledky to mne osobne neprinieslo. Momentálne jem najmä ovocie, zeleninu a mäso.
  7. Suplementy. Dopujem sa probiotikami, B-komplexom, vitamínom D, olejmi (šípkový, konopný, ľanový) a tinktúrami.
  8. Pohyb. To je moja slabina. Ešte stále si neviem nájsť dostatok času na cvičenie, ale snažím sa hýbať, čo najviac.
  9. Spánok. Možno spávate 8 hodín denne, ale aká je kvalita vášho spánku? Odkedy som sa začala na to pozerať takto, upravila som svoj režim. Niektoré veci pri dvoch malých deťoch neovplyvním, preto dobíjam baterky aj počas dňa.

Najlepšie voskovky pre deti

DSC_0072DSC_0083DSC_008649348561_2081985565215145_1658775150637613056_n

Môj manžel by iste tento blog napísal inak, ale ja ho napíšem ako mama, ktorej záleží na tom, s čím deti kreslia.

Doma máme kopec voskoviek. Ergonomické, značkové, menej značkové. Také aj onaké, ale fakt ma štve, keď pastelky a voskovky nanič pigmentujú. Teda ak s nimi kreslíte, alebo vyfarbujete, tak skoro to ani nie je vidno. To, čo ja považujem za negatívum, by však môj muž nazval veľkou výhodou. Ale o tom neskôr.

Úplnou náhodou som kdesi natrafila na voskovky, ktoré mali krásne farby a dobre sa s nimi kreslilo. Keď som ich potom našla v obchode, fakt som sa potešila. Voskovky BIC sú skrátka super a vôbec neprekáža, že nie sú ergonomické. Moje deti (3 a 1,5 roka) si s tým hravo poradia. Cena bola okolo eura. Tieto pastelky naozaj krásne farbia a pozor, farba aj dosť dobre drží. O čom sme sa nedávno presvedčili. Agátka sa totiž rozhodla kresliť po našej bielej stene. “Hlavne, že super pigmentujú,” poznamenal ofučane môj manžel, keď sa snažil “dielo” zo steny odstrániť. Nepodarilo sa. Budeme musieť maľovať. Jedine, že by….

DIY vianočné darčeky

DSC_0278DSC_0117DSC_0123DSC_0121DSC_0246DSC_0258

Aké boli vaše tohtoročné Vianoce? Tie naše by mohol niekto označiť ako minimalistické. Každé z našich detí dostalo dva darčeky – jednu hračku a jednu knihu. Rodine a priateľom sme sa snažili dať to, o čo naozaj stoja (predplatné časopisu, terče apod.). Najťažšou úlohou bolo vymyslieť darčeky pre deti našich kamarátov. Hračky alebo knihy? Na to si už netrúfam. Čo ak niečo z toho, čo vyberieme, už majú? Rozhodla som sa preto ísť tento rok do DIY darčekov. Chlapcom som ušila vaky, ale nie hocijaké. Môžu si ich vyfarbiť podľa vlastnej fantázie. A keďže zostala látka, moja mamina z nej ešte ušila vrecúška pre naše baby.

Ani my sme neobišli skrátka. Okrem pletených čapíc sme dostali aj úžasné vrecká na potraviny. Mamina ich ušila z utierok, čo znamená, že sa dajú prať aj na vysokej teplote. Pre mňa jednoznačne darček No. 1.

Prečo naše deti nepozerajú televízor?

Stojíme s oboma deťmi v preplnenej čakárni u chirurga. Veľa vecí sa tu robiť nedá, veď je to napokon čakáreň. Moderná. S televízorom, ktorý by mal spríjemniť čakanie. Práve v ňom beží nejaký treťotriedny policajný seriál. Dobrý poliš so svojráznymi metódami dáva niekomu do držky. Trojročná Hanka sa pýta, prečo ten ujo bije druhého uja. Dostávam sa do úzkych, neviem, čo povedať. Na takúto situáciu som nebola pripravená. Doma totiž televízor nemáme.

Český psychológ Marek Herman vo svojej knihe Najděte si svého Marťana uvádza, že dieťa do troch rokov svojho života o sebe vlastne nevie. Nerozlišuje medzi sebou a okolitým svetom. Ak je hladné, je hladný celý vesmír. Ak pohne rukou, pohol rukou celý vesmír. Nebezpečenstvo tohto nerozlišovania je práve v televízii. Dieťa sa nevie ubrániť tomu, čo sleduje. Autor uvádza, že priemerné dieťa v televízii vidí do svojich 15 rokov asi 38 000 vrážd a 140 000 násilných činov. 

Vyššie spomínaná štatistika však nebola dôvodom, prečo sme sa rozhodli nemať televízor. Vyplynulo to z nášho predošlého života. Jedného dňa, to sme ešte nemali deti a myslím, že sme neboli ani manželia, sme sa presťahovali do podnájmu, kde nebola televízna prípojka. Hovorili sme si, že to vyriešime po výplate. Do výplaty boli dva týždne, a presne tých štrnásť dní nám stačilo na to, aby sme si od televízie odvykli. Ani keď sa narodili deti, sme na tom nechceli nič meniť. Život bez televízora je v určitom smere jednoduchší. Odpadáva mi cenzurovanie obsahu. Dosah reklamy je minimálny.

Sú situácie, kedy by mi televízia uľahčila spolužitie s dvomi malými deťmi? No jasné. Naše deti sa ale skrátka musia naučiť zabaviť aktívne samé. A to je niekedy dosť náročné. Trojročná Hanka to už zvláda výborne, 16-mesačná Agátka to zatiaľ dáva iba na chvíľku. Ale keďže vidím pokrok u staršej dcérky, som optimista. Zatiaľ to aj od nás vyžaduje určitú dávku trpezlivosti. Najlepšie sa to zvláda, keď sme prakticky celý deň vonku. Čo sa samozrejme nie vždy dá, ale tlačíme to na maximum (teda aj za horšieho počasia sa ide von aspoň na hodinku doobeda a poobede).

Nie sme ale úplne out. Máme internet. Ak teda chcem niekedy deťom pustiť rozprávku, riešim to práve takto. Internet mám v rukách iba ja, žiadnu interakciu nepripúšťam, pretože regulovať ho, je úplná nutnosť. Dávam do pozornosti toto video, na ktorom spisovateľ a umelec James Bridle okrem iného hovorí aj o tom, ako je možné sa z nevinnej detskej pesničky preklikať na perverzné video masturbujúceho Mickey Mousa. Technológie určite nie sú zlé, ale vyžadujú si od nás citlivý prístup najmä smerom k deťom. Pre niekoho ako ja, kto mal svoj prvý mobil v osemnástke a na internet chodil do internetovej kaviarne, je to veľká výzva.

Výstava, ktorá by mala byť povinná. Nie pre deti, ale pre nás dospelých

DSC_0551DSC_0542DSC_0490DSC_0547DSC_0530DSC_0487DSC_0531DSC_0456DSC_0019DSC_0024DSC_0048DSC_0061

Niekedy som náchylná veriť tomu, že človek dostane vo svojom živote presne takú lekciu, akú potrebuje. Pred asi dvomi rokmi som si prešla aj ja tou svojou. Moje druhé tehotenstvo bolo dosť stresujúce. Testy mi dávali šancu 1:2, že naše dieťa bude postihnuté Downovým syndrómom. Nič príjemné. Túto obavu potvrdila aj lekárka na morfologickom ultrazvuku. Moje rozhodnutie bolo, dieťa si ponechať, nech ďalšie testy dopadnú akokoľvek. Zároveň sme začali o možnosti, že naše dieťa bude zrejme postihnuté, hovoriť otvorene s okolím. Pár reakcií bolo podporných, asi dve neutrálne a väčšina bola v štýle – prečo nejdeš na potrat, to ešte oľutujete, budete mať hrozný život, teraz strúhate hrdinov, ale potom vás to prejde, prípadne sa nám niektorí známi začali taktne vyhýbať. Desila som sa, že ak takto ľudia reagujú ešte pred narodením dieťaťa, ako naň budú pozerať, keď bude na svete? Ako sa budú k nemu správať a čo je horšie, ako sa budú rodičia o ňom vyjadrovať pred svojimi deťmi, ktoré budú ich názormi ovplyvnené? Kocky však boli hodené. Nakoniec sa nám narodila Agátka a nemá Downov syndróm.

Pravdou však je, že aj keď mám dnes dve zdravé deti, nemusí to tak byť aj zajtra. Ako sa asi žije postihnutým deťom? Ak sa chcete aspoň na chvíľu vcítiť do ich kože, môžete sa prísť pozrieť na výstavu Zmysel to má aj bez zmyslov do BIBIANY. A nezabudnite zobrať aj deti. Hoďte si kockou a nechajte na osud, aké postihnutie vám „priklepne“. Alebo si skrátka vyberiete sami a potom uvidíte, ako dokážete zvládať jednotlivé úlohy. My sme na výstavu prišli s tromi deťmi vo veku od 3 do 12 rokov. Všetky si z toho niečo odniesli. Hoci sa v BIBIANE konajú ďalšie dve výstavy (Až naprší a uschne, V hlavnej úlohe stolička) tu sme sa jednoznačne zdržali najdlhšie. Nakoniec, kde by si mohli deti vyskúšať, aké to je byť na vozíčku či nevidieť. Zahrať si môžu aj kvíz, keď pri hľadaní indícií zistia, ako sú na tom so svojim zdravím. Za odmenu potom dostanú odznak. Interaktívnu výstavu dopĺňajú knihy zo zbierok BIBIANYIBBY (Medzinárodná únia pre detskú knihu), ktoré majú spoločnú tému – postihnutie detí alebo mladých ľudí. Pre mňa osobne bola toto najsilnejšia časť výstavy. Už len keď som čítala popis k niektorým knihám, mala som zimomriavky po tele. Škoda, že veľa z nich zrejme nikdy nevyjde v slovenskom preklade.

P.S.: Aké poučenie som si zobrala z lekcie, o ktorej som písala v úvode? Nevyjadrovať na všetko veľkohubo svoj názor bez ohľadu na to, čo si o tom myslí alebo čo cíti druhá strana…

P.S.2: Švihnite si. Výstava Zmysel to má aj bez zmyslov potrvá iba do 12. augusta.