Prečo naše deti nepozerajú televízor?

Bez komentárov

Stojíme s oboma deťmi v preplnenej čakárni u chirurga. Veľa vecí sa tu robiť nedá, veď je to napokon čakáreň. Moderná. S televízorom, ktorý by mal spríjemniť čakanie. Práve v ňom beží nejaký treťotriedny policajný seriál. Dobrý poliš so svojráznymi metódami dáva niekomu do držky. Trojročná Hanka sa pýta, prečo ten ujo bije druhého uja. Dostávam sa do úzkych, neviem, čo povedať. Na takúto situáciu som nebola pripravená. Doma totiž televízor nemáme.

Český psychológ Marek Herman vo svojej knihe Najděte si svého Marťana uvádza, že dieťa do troch rokov svojho života o sebe vlastne nevie. Nerozlišuje medzi sebou a okolitým svetom. Ak je hladné, je hladný celý vesmír. Ak pohne rukou, pohol rukou celý vesmír. Nebezpečenstvo tohto nerozlišovania je práve v televízii. Dieťa sa nevie ubrániť tomu, čo sleduje. Autor uvádza, že priemerné dieťa v televízii vidí do svojich 15 rokov asi 38 000 vrážd a 140 000 násilných činov. 

Vyššie spomínaná štatistika však nebola dôvodom, prečo sme sa rozhodli nemať televízor. Vyplynulo to z nášho predošlého života. Jedného dňa, to sme ešte nemali deti a myslím, že sme neboli ani manželia, sme sa presťahovali do podnájmu, kde nebola televízna prípojka. Hovorili sme si, že to vyriešime po výplate. Do výplaty boli dva týždne, a presne tých štrnásť dní nám stačilo na to, aby sme si od televízie odvykli. Ani keď sa narodili deti, sme na tom nechceli nič meniť. Život bez televízora je v určitom smere jednoduchší. Odpadáva mi cenzurovanie obsahu. Dosah reklamy je minimálny.

Sú situácie, kedy by mi televízia uľahčila spolužitie s dvomi malými deťmi? No jasné. Naše deti sa ale skrátka musia naučiť zabaviť aktívne samé. A to je niekedy dosť náročné. Trojročná Hanka to už zvláda výborne, 16-mesačná Agátka to zatiaľ dáva iba na chvíľku. Ale keďže vidím pokrok u staršej dcérky, som optimista. Zatiaľ to aj od nás vyžaduje určitú dávku trpezlivosti. Najlepšie sa to zvláda, keď sme prakticky celý deň vonku. Čo sa samozrejme nie vždy dá, ale tlačíme to na maximum (teda aj za horšieho počasia sa ide von aspoň na hodinku doobeda a poobede).

Nie sme ale úplne out. Máme internet. Ak teda chcem niekedy deťom pustiť rozprávku, riešim to práve takto. Internet mám v rukách iba ja, žiadnu interakciu nepripúšťam, pretože regulovať ho, je úplná nutnosť. Dávam do pozornosti toto video, na ktorom spisovateľ a umelec James Bridle okrem iného hovorí aj o tom, ako je možné sa z nevinnej detskej pesničky preklikať na perverzné video masturbujúceho Mickey Mousa. Technológie určite nie sú zlé, ale vyžadujú si od nás citlivý prístup najmä smerom k deťom. Pre niekoho ako ja, kto mal svoj prvý mobil v osemnástke a na internet chodil do internetovej kaviarne, je to veľká výzva.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s